Svedomie a prirodzený zákon u Pavla

Lectio divina textu Rim 2,12-16 v kontexte Pavlovho pohľadu na svedomie a prirodzený zákon v rámci programu Škola Pavlovho slova.

Prinášame plný text Lectio divina, ktorá odznela za veľkej účasti veriacich v Katedrále sv. Martina 3. júna 2009.

Úvodná modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slovám Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky.
Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote.
Amen.

Uvedenie do stretnutia

V atmosfére radosti z oslavy vyliatia Ducha Svätého uplynulú nedeľu schádzame sa dnes na zavŕšení našich stretaní v rámci Jubilejného roku svätého Pavla. Možno aj preto dnešné stretnutie akoby chcelo byť syntézou putovania so sv. Pavlom počas uplynulých mesiacov.

Pozývam vás otvoriť sa aj dnešný večer pôsobeniu Ducha Svätého, ktorý inšpiroval a viedol sv. Pavla, ktorého učenie už vyše 1950 rokov osvetľuje a usmerňuje učenie, modlitbu i život Kristovej Cirkvi.

Cirkev nachádza práve vo sv. Pavlovi a jeho učení o svedomí nielen vykladača pravého evanjeliového myslenia ale aj jedinečný – a v mnohých otázkach jediný – príklad inkulturácie evanjeliového posolstva. Pavol je nádherným príkladom ako prijať výzvu rôznych prostredí a kultúr, vhodne ohlásiť a svedčiť o jemu zjavenom evanjeliu Ježiša Krista a zároveň mu v plnosti zostať verný. Svätý apoštol Pavol spomína vo svojich listoch až 20-krát svedomie. Všetci poznáme svedomie, tento tichý naliehavý hlas vo svojom vnútri. Pochváli nás aj za ten najmenší dobrý skutok. Zahreje nás pri srdci aj vtedy, keď to nikto nevidí a nikto sa o tom, čo dobré sme urobili, nedozvie. Vie však byť aj prísny. To vtedy, keď nás karhá za niečo, čo sme nemali urobiť, alebo naopak mali a neurobili sme to. Aký je pôvod tohto hlasu? Kto je za týmto presiahnutím nás samých?

V dnešný júnový večer zameriame našu pozornosť na biblickú stránku druhej kapitoly Listu Rimanom (2,12-16), na stať o živote podľa svedomia. Tento list Pavol napísal počas svojej tretej misijnej cesty z gréckeho Korintu v zime na prelome rokov 57-58 po Kr. Spolu sa pozrieme ako sv. Pavol vychádza z chápania úlohy srdca v živote človeka, pričom svedomie malo vyjadrovať súd srdca. Srdce a svedomie sú pri prameni života dobročinnej lásky každého človeka. Vypočujeme si teraz Pavlov odkaz o svedomí a zákone vpísanom v srdci.

Lectio

Čítanie z Listu Rimanom (Rim 2,12-16):
12 Všetci, čo hrešili bez zákona, bez zákona aj zahynú, a tí, čo hrešili pod zákonom, budú súdení podľa zákona.
13 Lebo nie tí sú spravodliví pred Bohom, čo zákon počúvajú, ale tí, čo zákon plnia budú ospravedlnení.
14 A keď pohania, ktorí nemajú zákon, od prírody robia, čo zákon požaduje, hoci taký zákon nemajú, sami sebe sú zákonom.
15 Tým ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo i bránia;
16 v deň, keď Boh bude podľa môjho evanjelia skrze Krista Ježiša súdiť, čo je skryté v ľuďoch.

Sv. Pavol písal List Rimanom pred svojím prvým príchodom do hlavného mesta Rímskej ríše, pretože v srdca ríše túžil ohlasovať evanjelium Ježiša Krista. Cieľom listu je predstavenie evanjeliového učenia kresťanom, ktorých osobne nepoznal a túžil ich navštíviť. Apoštol bol dobre informovaný o situácii a problémoch rímskej obce. Určite sa o tom dozvedel aj od židovsko-kresťanských manželov Akvily a Prisky, ktorí v roku 49 museli z nariadenia cisára Claudia spolu s inými židmi opustiť židovskú komunitu kvôli nepokojom.

Najväčším problémom rímskych kresťanov bola nejednotnosť vo vzťahoch medzi tými kresťanmi, ktorí pochádzali zo židovstva, a tými, ktorí pochádzali z pohanstva.

Cieľom Listu Rimanom je snaha dokázať, že evanjelium, ktoré zmenilo celý Pavlov život a ktoré teraz hlása, je adresované každému bez rozdielu.

V závere 1. kapitoly listu poukazuje na smutný stav ľudí, ktorí nepoznajú Boha a nepoznajú Ježiša Krista. V 2. kapitole vyjadruje, že ani Židia, ktorí síce poznajú Boha, nie sú na tom o moc lepšie. V 13. verši tejto kapitoly sa po prvýkrát v tomto liste objavuje termín „ospravedlnenie“, keď Pavol hovorí, že „ospravedlnení“ nemôžu byť tí, čo zákon iba počúvajú, ale tí, čo ho aj plnia.

Prečítaný úryvok z Listu Rimanom začína a končí témou súdu vo vv. 12.16. Je v ňom až 11-krát spomínaný zákon v dvoch rôznych významoch (10-krát ako Mojžišov zákon a raz vo v. 14b ako všeobecný resp. prirodzený zákon). Pavol hovorí v kontexte univerzálneho súdu o židoch a pohanoch a o pomoci, ktorú im poskytuje svedomie. V snahe potlačiť domýšľavé spoliehanie sa Židov na zákon, Pavol uvádza pohanov, ktorí síce zákon nemajú, ale robia od prírody, čo zákon požaduje. Pavlovova argumentácia teda závisí od kontrastu medzi poznaním zákona a jeho dodržiavaním. Do tohto kontrastu vnesie Pavol myšlienku Božieho súdu, konaného v Kristovi. Pristúpme k rozboru textu.

Rozbor

12 Všetci, ktorí zhrešili bez zákona, bez zákona aj zahynú a všetci ktorí zhrešili pod zákonom, podľa zákona budú súdení.

Výraz „bez zákona“ Pavol používa na označenie ľudí, ktorí Mojžišov zákon nemajú a nepoznajú, na rozdiel od tých, ktorí tento Zákon majú, teda na rozdiel od Židov. Nejde tu o zákon vo všeobecnosti, ale špecificky o Mojžišov zákon. Títo „bez zákona“ boli podľa všeobecného židovského presvedčenia považovaní za hriešnikov (porov. Gal 2,15).

Ak títo zhrešili bez poznania Mojžišovho zákona a jeho predpisov, budú súdení bez ohľadu naň. Súd im neprinesie zákon, ktorí sa na nich nevzťahuje, ale ich vlastné zlo a hriechy.

V protiklade k nim stoja tí, ktorí sú pod Zákonom (doslovne „v zákone“, akoby v jeho vnútri, v sfére jeho pôsobenia), teda samotní Židia. Títo stoja či padajú podľa Mojžišovho zákona, on je merítkom ich života a podľa neho budú aj súdení. Pavol tu prehlasuje, že všetci ľudia budú súdení podľa určitých kritérií a bližšie to vysvetlí v nasledujúcich dvoch veršoch.

13 Lebo nie tí, čo počúvajú zákon sú spravodliví pred Bohom, ale tí, ktorí zachovávajú zákon, budú ospravedlnení.

V  texte stoja veľmi zreteľne v protiklade
tí, čo počúvajú Zákon, čiže poslucháči zákona
tí, ktorí zachovávajú zákon, čiže „realizátori“ zákona

Židia počúvali Tóru, čiže Zákon, v synagógach každú sobotu, ale tým sa ešte nestali pred Bohom spravodlivými, len preto že poznajú predpisy a nariadenia Zákona. Pavol tu použil veľmi známy kontrast medzi poznaním a konaním, teóriou a akciou a prispôsobuje ju židovskému pravidlu, ktoré sa nachádza v Starom Zákone v knihe Levitikus: „Preto zachovávajte moje ustanovenia a moje príkazy! Kto ich bude plniť, bude z nich žiť. Ja som Pán“ (Lv 18, 5). Podstatné nie je počúvať, ale Zákon zachovávať v živote. Počúvať Zákon sa zdá byť na jednej strane výhodou, prednosťou, ale na strane druhej, ak je Tóra len počúvaná, ale počúvajúci ju nezachovávajú a neplnia v každodennom živote, toto počúvanie ich nerobí spravodlivými pred Bohom. Počúvanie je len cestou k cieľu, ktorým je zachovávanie počutého Božieho slova v živote.

S prvou skupinou „poslucháčov Zákona“ je spojené hodnotenie vo vzťahu k Bohu, že nie sú spravodliví pred ním. Tí, ktorí síce počúvajú, ale nezachovávajú Zákon, nemôžu dosiahnuť spravodlivosť. Na strane druhej tí, ktorí počúvajú aj konajú a zachovávajú Zákon, budú ospravedlnení. O týchto bude vynesený výrok: „budú vyhlásení za spravodlivých“. Je tu použitý pasívny tvar, čím je vyjadrené, že nie oni sami sa vyhlásia spravodlivými, ale urobí to niekto iný: BOH; iba on, ich môže vyhlásiť za spravodlivých v deň súdu (por. 3, 24).

14 Keď teda národy, ktoré nemajú Zákon, prirodzene zachovávajú zásady zákona, títo, ktorí nemajú Zákon, sami sebe sú si zákonom.

Pavol v tomto verši hovorí o tých, ktorí Mojžišov zákon nemajú. Označuje ich výrazom „národy“. Židia týmto označením odlišujú samých seba od ostatných národov, teda ide o označenie „nežidov“, v negatívnom zmysle pohanov, nevercov.

Čo Pavol myslel výpoveďou, že pohania od svojej prirodzenosti zachovávajú zákon? Určite tým nemyslel celý Mojžišov zákon alebo konkrétne predpisy židovskej Tóry, ktorá zahŕňala množstvo nariadení prenikajúce celý život veriacich židov. Pohania sú síce bez Mojžišovho zákona, ale nie sú bez určitého poznania Boha vo svojom srdci a svedomí, ako o tom bude hovoriť nasledujúci verš. V tomto verši sa zdôrazňuje prirodzenosť, prirodzený poriadok, prirodzený zákon, o ktorom hovorili aj viacerí grécki filozofi. Pohania Boží zákon inštinktívne a prirodzene poznávajú aj bez pozitívneho zjavenia Boha, poznajú aspoň jeho jadro, základné princípy, zásady a predpisy.

Tento morálny prirodzený zákon pohanov má podobnú funkciu ako Mojžišov zákon pre Židov. Tak ako Židia majú byť poslušní Mojžišovmu zákonu, majú byť pohania poslušní prirodzenému zákonu. Nezabúdajme, že Pavol sa neustále nachádza v kontexte „súdu“; toto tvrdenie používa, aby neskôr rázne vyhlásil, že nikto nemá výhovorky.

15 Oni dávajú najavo, že požiadavky zákona sú vpísané v ich srdciach, taktiež ich svedomie vydáva svedectvo a myšlienky, ktoré ich buď obviňujú alebo i bránia;

Pavol tu rozvíja tvrdenia predchádzajúceho verša o zákone, ktorý majú aj nežidia. Nachádza dve skutočnosti vo vnútri človeka, ktoré sú „dôkazom“ tohto zákona a jeho požiadaviek. Prvým je ľudské srdce, prameň a zdroj človeka, z ktorého všetko vychádza a zviditeľňuje sa a vychádza na povrch. Tým, že pohania dávajú rôznym spôsobom najavo, že určité základné požiadavky zákona poznajú a dodržujú, ukazujú, že boli predtým vnútri, v ich srdciach akoby vpísané, vryté či hlboko vtlačené. Pavol tu používa starozákonné tvrdenie odvodené z výrokov proroka Jeremiáša a proroka Izaiáša (porov. Jer 31,33 a Iz 51,7) o zákone vpísanom do ľudského srdca. Tento zákon sa potom zviditeľňuje, keď človek koná podľa zákona vpísaného do jeho srdca.

Druhým svedkom, doslova spolusvedkom, tohto zákona je ľudské svedomie. Pavol v podstate opakuje predchádzajúcu myšlienku, ale teraz odlišným spôsobom, keď používa pojem svedomia.

Pod pojmom svedomie rozumeli aj grécki filozofi schopnosť človeka rozlíšiť a posúdiť určité ľudské konanie, či je správne alebo nie, či už retrospektívne alebo s výhľadom na budúcnosť. Vo svedomí pohanov jestvuje vzájomný vnútorný rozhovor myšlienok, ktorý človeka raz obviňuje, ak koná niečo zlé, inokedy ospravedlňuje, ak sa rozhoduje pre dobro. Pavol na tomto mieste nechce viesť diskusiu, či pohania tento hlas jasne počúvajú, či vedia správne a jasne rozlišovať tieto myšlienky, prípadne či podľa nich aj konajú. Ide mu skôr o jasné vedomie, že oni toto svedomie majú, pomocou neho majú účasť na Božom zákone a teda nebudú mať ani oni žiadne výhovorky pred Božím súdom. K tomuto smeruje nasledujúci verš.

16 [toto nastane] v deň, keď podľa môjho evanjelia, bude Boh skrze Krista Ježiša súdiť skryté veci ľudí.

Pavol tu nehovorí, že svedomie pohanov bude mať úlohu len v deň súdu, ale že v ten deň bude mať zvláštnu špecifickú úlohu, bude svedkom života a konania človeka. Podobne ako budú Židia v tento deň súdení podľa Mojžišovho zákona, tak aj nežidia budú postavení pred Boží súd, pričom rozhodujúcu svedeckú úlohu bude zohrávať ich svedomie.

Čo Pavol rozumie pod „svojim evanjeliom“? To špecifické, čo Pavol prináša nie je ani tak myšlienka Božieho súdu nad pohanmi, ktorá patrila k základným znalostiam židovskej viery, ale že tento súd Boh uskutoční prostredníctvom mesiáša Ježiša.

Pavol vyznáva svoju vieru v Ježiša, v ktorom spoznal Božieho pomazaného Mesiáša, Krista. Zvesť, že Mesiášom je Ježiš, je Pavlovým evanjeliom, radostnou zvesťou o spáse, ktorá prichádza skrze Ježiša Krista. Pre Pavla je Boží súd udalosťou spásy.

Meditatio

Čo hovorí Pavlov text nám?

V prvom rade nám hovorí, že veriacim, ale aj neveriacim je poskytnutá záruka pre správne postoje a rozhodnutia. Na jednej strane je Boží zákon ako cesta vernosti a na druhej prirodzený zákon srdca, ktorý odráža aj svedomie.

Pavol nás v dnešnom texte učí, že existuje vnútorný morálny hlas, svedomie. Pán stojí za naším svedomím. V Liste Rimanom je to jednak stvorenie (Rim 1,18-20) ale aj tento vnútorný morálny zákon (Rim 2,14-15), ktoré prispievajú k poznaniu Boha. S týmto zákonom v srdci súvisí aj svedomie, ktoré má každý človek. Ono je tým najtajnejším jadrom človeka, svätyňou, kde zostáva sám s Bohom, ktorého hlas sa mu vnútri ozýva (GS 16). Svedomie sa stáva orientačným hlasom srdca, ktorý môže poslúžiť dokonca neveriacim ku spáse.

Konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu Svetlo národov k tomu dodáva: Večnú spásu môžu dosiahnuť všetci, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho Cirkev, hľadajú však úprimne Boha a snažia sa s pomocou milosti plniť jeho vôľu tak, ako ju poznávajú z hlasu svojho svedomia. (LG 16).

V hlbinách svedomia odkrýva človek zákon, ktorý si sám nedal, ale ktorý musí poslúchať. Jeho hlas ho neustále nabáda, aby miloval a konal dobro a vyhýbal sa zlu a keď je to treba, prehovorí k sluchu jeho srdce: To rob, tomuto sa vyhni! (GS 16).

Svedomie je teda v hlavnej miere základom vnútornej dôstojnosti človeka a zároveň aj jeho vzťahu k Bohu.“Svedomie je zákon nášho ducha, ale presahuje ducha; dáva nám príkazy a znamená zodpovednosť a povinnosť, strach a nádej, ... Je poslom toho, ktorý nám hovorí akoby cez závoj vo svete prírody, ako aj vo svete milosti, ktorý nás poučuje a riadi. Svedomie je prvým zo všetkých Kristových zástupcov.“ (Ján Pavol II.)

Svedomie sa dá chápať ako schopnosť posudzovať mravnú povahu svojich skutky a tiež ako ako úsudok rozumu o mravnej povahe ľudského skutku. „Je to úsudok rozumu, ktorým človek poznáva morálnu kvalitu konkrétneho činu, ktorý hodlá konať, či práve koná, alebo už vykonal... Človek vníma a poznáva príkazy Božieho zákona úsudkom svojho svedomia“ (KKC 1778)

Svedomie predchádza skutky: Javí sa nám ako vodca našich skutkov. Pred vykonaním skutku slobodne uvažuje o jeho mravnej povahe. Má aj sprievodnú úlohu: praktický úsudok, ktorým rozum a vôľa sprevádzajú ľudské konanie. Svedomie sa prejavuje následne: po skutku človek poznáva, že urobil niečo zlé alebo dobré. Po dobrom skutku: radosť a pokoj, po zlom výčitky a nepokoj, ľútosť alebo zatvrdilosť.

Svedomie nie je statická skutočnosť. Správne môže reagovať, len keď sa neustále rozvíja... Správnou výchovou svedomia človek premáha záujmy, ktoré ničia jeho dôstojnosť. Výchova svedomia je celoživotná úloha. Učí čnostiam, ochraňuje a oslobodzuje od strachu, sebectva, pýchy, od nezdravých pocitov viny a hnutí samoľúbosti. Prináša slobodu a pokoj srdca. Pri výchove svedomia pomáhajú prostriedky - sviatostné: pravidelná spoveď (a duchovné vedenie), sväté prijímanie; k tomu sa radia mimosviatostné prostriedky: výchova, modlitba, prosba o dary Ducha Svätého, Božie slovo, náboženská literatúra, túžba po pravde, duchovné rozhovory, kladenie otázok a hľadanie odpovede.

Svedomie samo nestačí. Potrebuje zákon, ktorý ho doplní a rozvíja. Ako hovorí Pavol v srdci sa odkrýva zákon „ktorý si on sám nedáva, ale ktorý je povinný poslúchať. Jeho hlas ho neprestajne vyzýva milovať a konať dobré veci a chrániť sa zlého; a keď treba, zaznieva v srdci: Toto rob, tamtoho sa varuj! Lebo človek má v srdci od Boha vpísaný zákon a práve v poslušnosti tomuto zákonu sa prejavuje jeho dôstojnosť. Podľa neho bude aj súdený (GS 16). Dnes sme však svedkami, že sa mravný zákon ako objektívna norma popiera a preceňuje sa svedomie ako subjektívna norma mravnosti, ktorá môže byť poznačená neraz subjektivizmom a ospravedlňovaním seba.

Správna voľba svedomia sa deje, ak sa zhoduje s rozumom a Božím zákonom. Mylný úsudok svedomia sa od rozumu a Božieho zákona vzďaľuje. Nikdy nie je dovolené robiť zlo, aby z toho vzniklo dobro. „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im“ (Mt 7, 12).

Oratio

Vstúpme do svojho vnútra a uvedomme si našu bytostnú situáciu Božieho stvorenia. Sme obdarení svedomím, v ktorom k nám hovorí Boh. Modlime sa spolu s autorom žalmu 139 (Ž 139, 1-12.; 17-18; 23-24).:

Pane, ty ma skúmaš a vieš o mne všetko; ty vieš, či sedím a či stojím. Už zďaleka vnímaš moje myšlienky: či kráčam a či odpočívam, ty ma sleduješ. A všetky moje cesty sú ti známe. Hoci ešte slovo nemám ani na jazyku, ty, Pane, už vieš, čo chcem povedať. Obklopuješ ma spredu i zozadu a kladieš na mňa svoju ruku. Obdivuhodná pre mňa je tvoja múdrosť; je taká veľká, že ju nemôžem pochopiť. Kam môžem ujsť pred tvojím duchom a kam utiecť pred tvojou tvárou? Ak vystúpim na nebesia, ty si tam; ak zostúpim do podsvetia, aj tam si. I keby som si pripäl krídla zorničky a ocitol sa na najvzdialenejšom mori, ešte aj tam ma tvoja ruka povedie a podchytí ma tvoja pravica. Keby som si povedal: "Azda ma tma ukryje a namiesto svetla ma zahalí noc," pre teba ani tmy tmavé nebudú a noc sa rozjasní ako deň. Tebe je tma ako svetlo.
Bože, aké vzácne sú pre mňa tvoje myšlienky a ich počet aký je obrovský. Keby som ich všetky chcel porátať, je ich viac ako zŕn piesku; a keby som prišiel na koniec, ešte stále som pri tebe.
Skúmaj ma, Bože, a poznaj moje srdce; skúmaj ma a všímaj si moje cesty. Pozri, či nejdem bludnou cestou, a veď ma po ceste k večnosti.

Contemplatio

Pane, chcem žiť pre lásku vychádzajúcu z čistého srdca, dobrého svedomia a úprimnej viery.

(porov. 1Tim 1,5)

__________

Srdečne vás pozývame na nasledujúce stretnutie 2. septembra 2009 pri Lectio divina. Od septembra 2009 do júna 2010 sa budeme zamýšľať a modliť na najznámejšie časti z evanjelií.